19. marca 2018

Pred červené dni


Zakaždým, keď otváram prázdny dokument na blogu cítim sa zvláštne a zároveň narcisticky, pretože idem písať iba o sebe a mojich strastiach. Niektoré sú väčšie a iné sa len hrajú. A iste hrajú. Nie sú v skutočnosti takými akými sa zdajú. Tak ako moje vlasy, osobnosť či pery.

Začať vetu slovami ide o to, je také moje a zároveň by som tomu otvárala poklop popolnice. Vyhodila to von ako všetky moje zlé, aj dobré návyky. Hlavne tie, ktoré boli iba dočasnými zástupcami a neviem prečo dostali zmluvu na trvalo. Tak to bolo v prípade mojej otvorenosti a schopnosti porozprávať a zoznámiť sa s každým. Myslím, že sa vytratila pri nástupe mojej introvertnej polovičky, ktorá ma veľa naučila a niektoré veci nevedomky preučila /klamem/. Tak ako aj túto, opísanú literally o dva riadky vyššie.


Táto vlastnosť mi chýba. Niekedy si poviem, že už nie je na mieste. Bojím sa totiž oslovovať ľudí, keď cítim ich spoločenskú nadradenosť. Inokedy si ako ospravedlnenku pred samou sebou dám hanblivosť. To mi ale tak rýchlo neprejde, pretože viem, že hanblivou som nikdy nebola. A to ma začína mrzieť. Mnohými vlastnosťami som nikdy nebola a zrazu som.

"Ahojte volám sa Nataša, mám 18 rokov, hnedé vlasy a som hanblivá!" - nie toto nejde dokopy! Už len preto, že by sa  takto hanblivý človek nevyjadroval a aj preto, lebo nemám hnedé vlasy. Jasné, že sa vám to tak môže zdať, ale tá ryšavá stále vykukuje a ak náhodou prestane, vyťahám ju spoza uší.

Som prchká, ževraj. Ja to nemám rada. Nemám rada to oslovenie. Presne to identifikuje postoj niektorých ľudí ku mne. "Už neviem ako ti mám dať najavo, že si divná a nekomfortná pre moju spoločnosť. Neviem vlastne prísť na to, čo presne mi na tebe vadí a si trošku zbrklá /toto je oveľa krajšie slovo/, tak ti na všetko poviem, že si prchká..."
Prchké sú tak možno holuby, keď do nich nabehne (1)8 ročné dieťa a dúfa, že jedného chytí.

Už ma veľa vecí nebaví a na mnohé si vravím, že sa to po odchode zo strednej zmení. Akokeby bol pre mňa 22.máj priepustka k slobode a ja čakám, že sa všetko zmení. Šatník, ja a moje vnútorné ja. Že konečne pretriedim skriňu, tie tri plné tašky starého oblečenia posuniem ďalej a, že konečne nájdem pokoj.

Pokoj je české označenie pre izbu, teda pokiaľ mi moja 5 ročná sestra neklame. Čo určite nie. To je niečo, čo hľadám a z izby do izby behám cez Martin, Vrútky, Bratislavu, Považskú Bystricu a neviem,či chcem v budúcnosti aj cez Brno. Neviem si povedať stop a tu sa zastav a zlož všetko. Teda vlastne viem, ale aktuálne nemôžem /čakám na 22.máj/.
Pretože inak sa stáva stále to isté. Časť kníh tam, všetko oblečenie tam a zrazu sa ocitnem na mieste, kde nemám čižmy keď sneží, dážď mi nesprevádza absyntovka ale niečo divné a čo v tú sekundu nechcem a namiesto toho, aby mi studený pot stekal po svetroch, padá na krátke tričká.

O čom vlastne píšem?
O ničom a o všetkom.
O pocitoch a majetkoch.
O tom čo mám aj čo nemám.
Pretože aj čo nemám miniem.
Zahodím a nevrátim.

Zdravotne sa tápam, ľudsky ešte viac a či mám kamarátky? Pár /doslova dve/ by sa našli. Ale či by sa našli vtedy kedy blúznim po rozhovoroch pri víne limonáde, alebo keď sa túlam v nových názvoch zastávok, ani čert nevie.

Posledné dva dni som mala pred červenú náladu. Čo minúta to iná nálada. Jemu to dalo zabrať a mne tiež. Dnes som sedela vo vlaku a chcela sa v priebehu 10 minút 2x rozplakať /fakt si nerobím srandu/ a raz kričať na celý vozeň.

Chcela som všetkým vykričať, že som škaredá a zároveň si to nemyslieť. Pretože, keď sa pozerám /a nielen ja/ na svoje staré fotky, vidím tam krásu, ale ostatní nie. Širší nos, väčšia tvár, inšie črty a postavu už nespoznám. A tak dostávam pocit, že ani teraz to nie je lepšie. Že vlastne o dva roky sa zas budeme pozerať na fotky škaredo. A prečo? Ja sa sama sebe /na viacerých/ fotkách z roku 2015 páčim. Len neviem prísť na to, či je dôležité, aby som sa páčila sebe, alebo ostatným.

O čo vlastne reálne ide? Chodím na pochody, pretože sa cítim zodpovedná za smerovanie tejto krajiny a zároveň ohrozená v slobodnej tvorby. Chodím do kina a na FebioFest, pretože ma prijali na filmovku /a ževraj som podľa veľa ľudí vďaka tomu za vodou, nie nemyslím si/ a hlavne preto, že som aj na tie prijímačky išla s tým, že sa zaujímam o kinematografiu a rada pozerám filmy
(a samozrejme trošku tvorím). Vypadávajú mi vlasy, nedopínajú nervy, trasiem sa a vlastne čakám s akou hrozbou sa ráno zobudím. Menej čítam. Chýba mi drahý. Neviem čo mám robiť. Neviem čo mám robiť so sebou. Maturujem.  



Zmysel tento článok nemal...ale tá radosť, že som vlastne napísala čo cítim aj keď vlastne vôbec nie, je na nezaplatenie. A schválne, kto ste našli odkazy na moje obľúbené diela? Aspoň 2 ste museli nájsť určite...




pár nápovied (básnik,komik,pesničkár/ka) 



















Mám pocit, že zavadziam. Dobrým zážitkom, nezáväzným konverzáciam aj jemu. Niekedy mám pocit, že poviem vety navyše, inokedy ich chcem povedať navyše. Inokedy čakám, že mi povieš : "Prosím rozprávaj!". Čakám, že namiesto "idem sa pozdraviť" povieš "idem ťa predstaviť". Čakám, že sa sama predstavím. Čakám, že všetky moje snové predstavy a prekvapenia ožijú. Aj tie, ktoré sú cliché. Všetky. A potom čakám, kedy si nasadím tie svoje špinavé okuliare a konečne uvidím, čo mám. 

Neviem ako sa cítim, pretože neviem kto som. Neviem kto som, pretože neviem ako sa môžem a mám cítiť. Neviem ako sa mám cítiť, pretože neviem, či môžem cítiť. Neviem, či môžem cítiť, keď neviem či mám na to právo. Neviem, či mám na to právo pokiaľ ma nechytí za ruku a nezistím, že môžem. Pretože každý ževraj môže.  

Niekedy čakám, že mi bude písať 24/7. Aj keď to tak vlastne nechcem, ale kúštik duše chce. Niekedy čakám, že ma bude tiež čakať po škole, aj keď viem, že nemôže a, že ma o to srdečnejšie čaká v piatok. Niekedy čakám, že nebudem taká sýta po láske a po jej prejavoch, že si ich začnem viac vážiť. Zatiaľ len dúfam, že o to neprídem skôr, než sa naučím nabažiť. 

Niekedy ti chcem napísať 20x denne milujem ťa, aj keď sme sa vedľa seba ráno zobudili a večer zaspíme. Inokedy mi chýbaš a to som ani neopustila izbu kde spíš. Dnes je tomu tak, že sa teším na zajtra, pretože viem, že ty. 

1 komentár

© BLOG 'N' ROLL
Maira Gall