15. októbra 2017

R 613 smer preč

Nenávidím R 613. Vlak, ktorý pravidelne každú nedeľu štartuje z hlavnej stanice hlavného mesta smerom na východ. Berie mi ideály, víkend a vzťah. Ten necháva v hlavnom meste a rúca moje myšlienky na niečo iné ako posledný bozk, či pohladenie vlasov. Ďalšiu polhodinu, do najbližšej stanice mimo mesta, necháva v mojej hlave iba impresie z víkendu, či osoby s ktorou som ho strávila. Na jednej strane mi vybavuje obrazy nepretržitej radosti a na druhej strany ma vezie preč od ich reálneho uskutočnenia. Nenávidím ho a zároveň milujem a viem, že mi je na nejakú dobu osudný.

Keď počujem, že sme ešte stále v hlavnom meste, len na inej stanici, v mojej hlave vybieham z vlaku a bežím do náručia električky smerujúcej k nemu. Ale v skutočnosti vždy sedím, pozerám oknom na zhasínajúce mesto a dúfam, že, keď sa ráno zobudí budem v ňom aj ja. To sa však neuskutoční a iné mesto stretávam s rannou hmlou.

Vždy len sedím a mám ten nepríčetný pohľad ako každý vo vlaku. Možno aj oni cestujú od všetkého čo ich tak teší a možno idú naopak v ústrety. 

Veľmi nerada z toho vlaku vystupujem. Tým vystúpením, zvukom dverí a pískaním koľají všetko končí a začínajú sa tie skutočné veci edukatívneho smeru, či bežného ranného vstávania na budík. Ale pokiaľ som vo vlaku mám pocit, že som na polceste k obom smerom, k šťastiu a k bežnému.


A tak prežijem týždeň a v piatok nasadnem na R 606 a vystúpim buď na konečnej, alebo niekde napomedzí všetkého v niečom, čo by som mala nazývať domov, ale už pár rokov ho tak nazývať nemôžem. Domov sa u mňa už neidentifikuje miestom, ale osobou. A tou je práve teraz muž s úsmevom žiaroviek a takmer ročným ryšavým šialenstvom. 

Žiadne komentáre

Zverejnenie komentára

© BLOG 'N' ROLL
Maira Gall