19. septembra 2017

deň kazič

Všetko sa kazí. Už som si nejako vsugerovala, že tento rok bude kritický a okrem naplnenej lásky, kritický naozaj je. To ako veľmi je kritický dokazuje dnešný deň.


Ranný vlak z Bratislavy do Považskej meškal 10 minút, v kupéčku som síce sedela, ale so staršími ľuďmi, ktorí si zo sýtosti nalievali už od skorej rannej hodiny domácu. Vlak počas cesty nabral meškanie 20 minút, takže som doslova bežala z našej prerábajúcej stanice na mestskú, ktorú som našťastie stihla. Prišla som domov, rýchlo vyložila a naložila veci a bežala k doktorke po výmenný lístok. Bežala naspäť domov, mala 20 minút na to pobaliť sa trojdenný výlet do nemocnice a ako som vedela, že sa ponáhľam na mestskú zabuchla som si kľúče v zámke. Mestskú som nestihla. Takže som sa odviezla inou mestskou, že prestúpim na ďalšiu. A ako som čakala na ďalšiu došlo mi, že som si nemala kedy vybrať peniaze a mám 0,15€ v peňaženke a lístok stojí 0,30€. S malou dušičkou som oslovila dievčinu, ktorá asi uznala, že tých 0,15€ mi požičia, aj keď som vyzerala strhane ako bezdomovec, takže som sa odviezla do nemocnice. Moja obvodná doktorka ma ráno uistila, že si ma v nemocnici nechajú maximálne do piatku, že sa nemusím báť. Ehm, prídem na detské lôžkové a zistím, že o mne nevedia, netušia prečo im doktorka nevolala a , že pri mojej pravdepodobne nastupujúcej diagnóze to je aspoň na 5 dní ležania. Takže nič, skrz to, že v sobotu hrám, som tam zostať nemohla a zároveň oni ma nemohli prijať. Takže som sa so svojou taškou so županom pakovala späť k obvodnej doktorke, ktorá robila iba do pol tretej a ja som iba o druhej odchádzala z nemocnice. Dobehla som 14:27 a vzala ma, vypísala ma PN do konca týždňa, dal výmenné lístky ku ďalším 20 doktorom a poslala domov. Lenže ja som nevedela, či sa domov dostanem, pretože som si zabuchla dvere. Našťastie sa mi to nestalo prvýkrát a mama sa poučila a dala záložné kľúče kamarátovi, ktorý mi veľkoryso otvoril vlastný byt. Tam som zistila, že kľúče som si nezabuchla doma, ale zapadli hlboko do županu, takže som sa vlastne vôbec nemusela stresovať. Rýchlo som si balila ďalšie veci, pretože mi o hodinu išiel vlak. Ku môjmu (ne)šťastiu meškal 30 minút a tak som mala aspoň nejaký čas k dobru. Došla som na stanicu a vlak akurát odchádzal. A tak som tam asi 5 minút stála, zababušená šálom s kufrom pred sebou a mala pocit. že sa rozplačem. Niektoré dni naozaj nie sú okay. Jediné čo ma teší je , že mám naozaj funkčný a ľúbezný vzťah, ktorý ma napĺňa a robí šťastnou, ale o tom asi niekedy inokedy.

Viete čo mi ale na celom dni vyčarilo úsmev na tvári? Akurát, keď som sedela na príjme, prišli klauni z červeného nosu. A hneď so slovami, že či prší, alebo neprší, smiať sa budú aj tak. A tak pobehovali po detskom a rozosmievali detičky s nadšením ako prišli, tak aj odišli. Niekoľkokrát som počula čo je potrebné na to robiť klauna a akú zodpovednosť a hru to nesie. Toľko energie sa vidí iba málokde. Takže dúfam, že keď budem o týždeň ležať, prídu rozveseliť aj mňa, aj keď nemám 5 rokov ako aktuálny pacienti na detskom.


Aké máte dni vy? Dúfam, že pohodovejšie než sú tie moje. 

Žiadne komentáre

Zverejnenie komentára

© BLOG 'N' ROLL
Maira Gall