11. apríla 2016

something no. 16


Sú takmer dve. A ja by som chcela niekoho pri kom by mi svietila zelená. Nielen vo vzťahu, ale aj na facebooku. Ja viem, že je trošku neskoro, ale na komunikáciu nie je nikdy, či? Chcela by som nočné telefonáty aj tie denné a pocit, že sa vraciam do niečoho aj keď sa vraciam do prázdneho bytu a plného dresu. Rada ľúbim, ale nemám psa, ktorému by som to mohla dokázať a živého človeka už vôbec nie. Nie, že by som chcela jedného z nich vlastniť, ale chápete ma.


Po nej je dôvera ťažšia a ťažšia. Ja si myslím, že moje synonymum je ťažoba, pretože tak asi pôsobím na ňu. Ja neviem, ale plačem, keď toto píšem. Plačem a plačem a mám chuť vystúpiť na balkón a byť. Popritom držať v ruke červené víno a nechať vietor mávať so slzami. Na 10 poschodí je predsa vždy aspoň vánok.

Aby som sa vrátila k ťažobe, nemyslím tej fyzickej, ale psychickej. Niečo mi nahovorili ostatní, ale keď ja si až teraz uvedomujem, že neviem čo je to pravé kamarátstvo. Do riti. Pozerám až priveľa amerických seriálov, v ktorých sa hlavný hrdina spovedá najlepšiemu kamarátovi aj o polnoci aj o druhej. Ale ja mám kamarátov, len mám po nej pocit ťažoby.

Teda ja viem čo je kamarátsvo, ale po nej sa mi nejako spájajú hodnoty. Alebo možno nespájajú, len nevedia kam patria. 

Snažím sa počúvať hudbu, ale je toho tak veľa. Umenie vyjadruje všetko a mne sa takto spája jeden moment. Bol 24.október a vyšla pesnička Hello od Adele. Jediný moment ktorý si z tej pesničky toho dňa pamätám, je ten tichý začiatok, kedy nič nespieva. Do ostatného prišli slová a môj plač. A to isté priniesol aj Marek Brezovský so svojim Chcem byť sám. Nechcem, ale v takom malom kútiku áno. Chcem byť sama. Sama na lavičke s knihou a slúchadlami, ale čakajúc na niekoho s kým som ten opak samoty.

Viete, čo je na tomto celom najlepšie? Pesnička Hello vyšla 22.októbra. Náhoda, nie? Nie, pretože Vy asi iba predpokladáte čo sa stalo. A ak ste moje spolužiačky a máte na toto lepšiu pamäť ako na klasicizmus, tak predpokladať nemusíte. Ale ba musíte, sme spolu na internáte a aj v škole, ale každý nesie niečo do hrobu. Pozeráte Pretty Little Liars? Ak áno, tak to je tá pasáž "taking this one to the grave..", lalalala. 

Je toto záchvat depresie a opúšťania sa, ako sa to teraz nazýva? Je to výkrik bez ozveny? Ja sama neviem. Kamila včera, alebo kedy to presne niečo napísala. A ja som sa toho podvedomo držala už dlhšie. Len ona mi nejako pripomenula, že to naozaj robím. Píšem, až nato, že nie do papieru, ale do notebooku.

Toto tu sa volá niečo s číslom 16. A naozaj to je niečo s číslom 16. Objekt Nataša, vek 16 rokov, stav - nepopísateľný. 

4 komentáre

  1. Takýto riadne depkársky príspevok tu dlho nebol !!! A zas je niečim výnimočný.. Nieje to to isté stále dookola a dookola :) Opäť si vložila do tohoto blogu niečo zo seba , vložila si obrovskú časť zo seba :) Som rada že to môžem čítať ! :) Určite píš aj naďalej a neboj sa, priateľov máš určite :) :) :) Chválim ťa Nataška, je to skvelé :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Čakal som niečo, ale asi nie niečo takéto. Ďakujem, že mám práve takýchto kamarátov ... :)

      Odstrániť
  2. Aj ja rada ľúbim :)

    OdpovedaťOdstrániť

© BLOG 'N' ROLL
Maira Gall