6. marca 2015

something no.3

Často premýšľam nad tým , prečo existujú vítania a lúčenia, prečo nemôže byť niečo stále. Keď sa zamyslím nad tým, po týždni lyžiarskeho čakala na mňa s kvetom na zastávke aby ma videla na pár hodín a potom posadila na vlak "domov" /home is wherever I am with you/. Nestihla som sa ani privítať a už som sa musela lúčiť. Niekto by si povedal, na čo je to dobré, človek iba trpí a nevynahradia to hodiny pri ktorých vieš, že sa krátia dosť rýchlo na to aby si si začal zvykať. Možno ani nie zvykať, ale uvedomiť si, že človek je tu späť pri tebe fyzicky. 
A čo je vlastne iné na prítomnosti fyzickej? Keď vieme, že človek pri nás stojí či cez messenger či na nohách pred nami, mení to niečo. Niečo, čo znamená , že viem, že osobu môžem stisnúť najsilnejšie ako viem, ale ona ma napriek tomu stisne pevnejšie. Možno nie fyzicky , ale cez jeden stisk posunie niečo, čo dodá viac než keby nás niekto iný objímal aj 5 minút v kuse. 
Skáčem z vety do vety a často aj do reči, som divná a všetci to vedia (som proste Nataša), mám rada jednorožce, potrebujem k životu klobúk a skateboard, nemám rada ľudí a hlavne dievčatá v mojom veku okolo mňa vo veľkom množstve, hejtujem v kuse a napriek všetkému vie kedy chcem panini kedy cestoviny. 
Ako to, že sa vieme otvoriť a nepotrebujeme kľúč. 
Ako to, že pri nej žiari mesiac aj bez Slnka.
Ako to, že často káže víno a pije vodu, len kvôli môjmu dobru.

Ako to, že píšem nezmyselne a zároveň mi to dáva zmysel?
Ako to, že toto zverejním aj napriek faktu, že viem, že to po čase vymažem?




Žiadne komentáre

Zverejnenie komentára

© BLOG 'N' ROLL
Maira Gall